„Sme ešte v tej dobrej časti Európy, nás sa to netýka“, prenesie otec vetu, ktorá ma naoko ukľudnila, keďže sa rozprávame na tému vojna, nepokoje a „podobné nepokoje“. Pozerá sa svojimi zelenými mačacími očami na trávnik, ktorý sa mu sám polieva, vychutnáva si pohľad na ustálenú hladinu v našom bazéne a ja si pomaly, ale isto uvedomujem, že nám je dobre. Až veľmi dobre. Až ten pokoj desí. V rádiu to vedia dokonale otočiť, po pesničke All You Need Is Love nasledujú správy o džihádistoch, nepokojoch na Ukrajine a po nich sa znova začína hitparáda letných hitov. Až sa dakedy na tom smejem. Akí my ľudia vieme byť, pokiaľ sa to nás netýka, vieme o tom úplne kľudne vravieť a s takým istým kľudom po týchto správach pustíme aj krásavicu Britney Spears, ktorá nám ide spievať o zlomenom srdci. Okey, okey, aj to je istý druh sebadeštrukcie, ale o tom s nikým iným, o tom nie už so mnou. Vraj sme všetci rovnakí. Áno, suhlasím, rovnako vieme tárať, rovnako nás vie niečo zraniť, rovnako sa vieme „sejmout“. Istým spôsobom je to tak. Lenže pokiaľ ide o chuť niečo si dokázať, sme úplne rozdielni, s rozdielnymi cieľmi. Kiežby sa nám tá chuť niečo si dokázať premietal len v rovine úspechu, že sa v niečom prekonáme, myslím tým samé dobré skutky, pochopiteľne :-), tak by nám bolo oveľa lešpie. Avšak vždy sa nájde banda „hľadačov šťastia“, ktorí chcú okúsiť niečo iné, niečo, kde môžu zničiť, niečo, kde môžu pocítiť chorobnú satisfakciu a podobné úlety, tak idú bojovať. Lenže pri tejto ceste za „vlastným cieľom“ im akosi unikla myšlienka, že ak sa oni pridajú, automaticky dajú „chtíč“ aj ostatným, tým menej šťastným týpkom, ktorí to v škole nemali ľahké, rodiny sa rozpadli, boli mlátení od rána do večera, oni potom mlátili od rána do večera, aby to namiesto toho riešili radšej tak, že si svoju zlosť vybijú do boxovacieho vreca, sa pridajú k extrémistom, alebo podobným skupinám. Áno, všetci sme ľudia, áno, každý máme svoje presvedčenie, lenže, čo za tým všetkým stojí? Jeden týpek, čo hlási „Božie slovo“, alebo naša neuveriteľná ľahkosť bytia, že nám je až moc dobre, nevieme, ako ľahko sa môžeme dostať do všakovakých „sračiek“ a zničiť tým život nielen sebe ale aj tým, za koho vlastne tak oduševnene ideme bojovať. Pamätám si na postrach menom Ebola. Raz som ju len jedným slovom spomenula v jednom svojom článku. Nakoľko som však jej výskyt vôbec neriešila, úplne som točila o niečom inom, a keď som sa pozrela na komentáre k článku, videla som niečo, čo som vôbec nechcela rozpútať. Ebola, ebola tam, ebola onam, ebola tamto... Keď to otec čítal, len poznamenal, že tá ebola je tuším naozaj nákazlivá... Veď my ľudia sme len také figúrky v podstate. Čoho sa chytí jeden, toho sa chytí aj druhý, bez nápadu, bezmyšlienkovite, neuvedomujúc si, že by nám to mohlo spôsobiť hoc aj záhubu. Sme krehkí, ale tak zároveň pevní ako zoschnutý list orchidey a vnímame svoje nedostatky tak ľahkomysleľne, ako sa dokáže šíriť plieseň na syre. Koniec koncov, už nám ostáva len veriť, že raz, možno v budúcom živote, ak teda budhisti majú pravdu, budeme ľutovať aspoň časť svojich činov a nakoniec sa pozrieme prostredníctvom našej reinkarnácie do odpadovej šachty a povieme si, že či nám naozaj stálo za to, plávať teraz v telových tekutinách našich skazených, ideamy poznačených detí.

 

Zdroje k obrázkom:

miniatúra: www.lifemine.cz

titulný obrázok: cherrycobb.com