Viete, čo Vami dokáže najviac otriasť? Nie je to ani závan čerstvo upečenej pizze, či správa, že v Kambodži sa dá kosiť lekvár. Snažím sa odľahčiť situáciu, nakoľko stále nie a nie sa my ľudia daťdo poriadku a stále sme nenásytní. My ľudia, krehkí chrobáčikovia, ktorí sú oproti ničivej vlne veľmi slabí. Pohltí nás a my sa topíme. Nevládzeme ďalej plávaťa zmietame sa v smršti, kde nachádzame riasy, planktón a množstvo neuveriteľných nových, zatiaľ neobjavených živočíchov.

Tak isto mnohí z nás vnímajú spomienky. Vôňu. Hudbu. Zvuky.

Avšak najviac, čo v nás dokáže zobudiť to staré, zadupané a novými zážitkami utlačené, je pieseň. Obyčajný song, ktorý sa rynie z rádia, neúnavne nám ježí chlpy na rukách a snaží sa nám vyrozprávať znova ten istý príbeh. Je zaujímavé, že mne skladby, ktoré mi niekoho alebo niečo pripomínajú, neubližujú. Ja z nich len ťažím. To, aby sa mi dobre spalo... Nie som žiadna masochistka, ktorá sa rada necháva sama sebou trýzniť spomienkami, iba viem s nimi pracovať. Mama vraví, že je to veľká sila. Ja zas vravím, že je to len schopnosť, obyčajné sebecké gesto, vyťažiť zo zlej spomienky dobrú. Skrátka ju zdeformovať. Bola guľatá, teraz má tvar obdĺžnika. Myšlienky a teda aj spomínaná hudba, ktorá nám tie myšlienky vyvoláva je teda dobrá podšívka. Šedá eminencia, ktorá sa len tak štuchne do rádia a milý človek, máš na výber. Buď ma prepneš, preladíš, alebo pospomínaš... Moja mama je náchylná na to, aby jej spomienka „vyčarila“ slzy na tvári. Snažím sa z nej urobiť „sebca“, ale nepomáha to. Je však zaujímavé, že to, kde dokážem naplno prerobiť zlé spomienky na tie viac pozitívne, je práve hudba. Sama teraz hľadám odpoveď na svoju otázku a je zaujímavé, že teraz práve pri písaní tohto článku mi nehrá žiadna hudba. Počujem len šum notebooku a vidím odraz štyroch fixiek na mojom stole. Skúsim sa podrobiť teda veľkej pitve obžalovaného, menom Hudba. Hudbu dokážem prirovnať k obrovskej vlne. Morskej vlne, ktorá sa na nás postupne valí a niekoho aj pohltí. Topí sa. V spomienkach. Nevládzeme plávať, lebo spomienky sú silnejšie a vidíme, ako nám pri songu „Enjoy the Silence“ nerezonuje ticho, ale tá neskutočná spomienka, kde ste si to ticho s NIEKÝM vychutnávali. Riasy sa nám zamotávajú do vlasov, kde nám robia malé uzlíčky, ktoré sa nám neustále viac a viac chlpia a my akosi nevieme, kde je sever. Zamotávajú nám nohy a my sa podkýname. O to, o čo sme už dávno zakopli, síce nás teraz znova rozboleli prsty na nohách. Planktón síce jedia veľryby, ale tak ani nám nieje cudzí. Sú to naše iskričky nádeje, že znova zažijeme to, čo nám tá hudba tak ukazuje. Či už je to stretnutie so starým otcom, ktorý tu už nie je, alebo stret pohľadov dávneho romániku... Ten muž bol ako James Dean ale aj tak je súčasťou planktóna, ktorý sa sem tam vynorí nad hladinu. Nové, dovtedy neobjavené živočíchy zrazu majú pravé meno a my dokážeme znova cítiť. Prečo napríklad, keď idete okolo pekárne, kde ste chodievali ako malé deti s babičkou vám zrazu tak dokonale pripomenie to, na čo ste už dávno zabudli a v detstve sa ten koláčik skrátka volal len koláčik, a teraz má kompletný názov, ktorému vravíme „vôňa nášho detstva“.

Ja som sa však s týmto článkom akosi nestotožnila. Nie, nevymažem ho, práveže som sa zosobnila s väčšou časťou populácie a úlety, ktoré mám ja, si radšej nevšímajte.Ale tak pre niečo som ho písala. Priznávam. Síce to je len pesnička, ako mame vravím a ja sama si deformujem spomienky - viem, že robím dobre. Áno, ťažím aj z toho zlého niečo dobré a radím to aj Vám. Málokto, ak to nie je Vaša spriaznená duša, alebo extrémne vnímavý človek, by pochopil, prečo plačete napríklad pri verši „Když se u nás chlapi poperou...“ … To viete len Vy. Preto viem, že slzy sú odrazom šťastia alebo smútku, ale zistila som, že pri ich nesprávnom použití prichádza veľká vlna, ktorá so sebou prináša rôzny odpad. U mňa to je inak. Sadnem si na najvyšší útes a chytám koraly...

 

 

Obr: sites.bu.edu, sosueme.ie